Zima v pohorí Börzsöny

Ahojte!
Dávno som sem už nič nepridal a vlastne ani nebolo čo. Posledné dni ubehli dosť fádne a preto som sa rozhodol spestriť si čakanie na stále neprichádzajúcu jar menšou túrou. Aj keď moja starká a otec sú presvedčený že všetky outdoorové aktivity vykonávané cez zimu hraničia so smrťou, neodradilo ma to. Moje rozhodnutie padlo na neďaleké pohorie Börzsöny ktoré leží juhovýchodne od Želiezoviec. Je kúsok za hranicami a sú to mnou v minulom roku najnavštevovanejšie hory.

 Takže je sobota ráno, so Sykym sme dohodnutý že o 9:00 sa stretneme pred jeho vchodom. Budík som mal síce nastavený na 7:30, ale strašné vyčerpanie ktoré u mňa spôsobilo vysedávanie za netom až do hlbokej noci vyhráva. Budík odďaľujem a odďaľujem, už je 8:15 a musím vyliezť z tepla postele. Obliekam sa, varím čaj do termosky, raňajkujem energeticky výdatný jogurt z Lidlíka a popri tom si balím haraburdy. Keď sa mi už podarilo pozbierať všetky tie veci ktoré zabezpečia moje prežitie za polárnym kruhom tak štartujem motor, metlou zápasím so snehom, a nakoniec ale v neposlednom rade vyťahujem všemocnú škrabku a škrabem čelné sklo. O chvíľku som už u Sykyho, volám mu: "poď dole more!" a on  za pár minút už nastupuje ku mne. Ešte skočíme do jednoty, nakúpime nejaké sladkosti a rohlíky a už sme na ceste. Zasnežené cesty bez premávky sú typické pre tento kraj a tak si užívame hudbu, teda ja si ju užívam, možno mal Syky na moju hudbu iný názor. Z pomedzi oblakov pomaly vykúka slniečko a my máme aspoň malú nádej že si dnes užijeme aj nejaké výhľady. Hranicu prekračujeme v obci Salka, ktorá sa po prejdení mosta cez Ipeľ mení na obec Letkés. K velkému prekvapeniu Vám môžem prezradiť že po prekročení hraníc sa nič nemení, nehádžu do nás kamene, netrúbia na nás a dokonca nám ani kolesá neukradli. Po pár kilometroch prichádzame do obce Perőcsény, sme tu po prvý krát. Obvykle štartujeme z obce Nagybörzsöny kde to už dobre poznáme. Tu si teda musíme nájsť miesto kde môžeme nechať auto a odkiaľ bude náš cieľ dobre prístupný. Máme ho! Auto je odparkované, obliekame sa a vyrážame po značke s červeným krížikom hore, ktorú po chvíľke však strácame a ďalej pokračujeme technikou priamo nahor. Najprv ideme v koryte potoka, potom sa napájame na lesné cesty a nakoniec keď už vidíme vzdialený hrebeň tak si to krátime krížom cez les. Ako ľahko sa o tom píše, ale v skutočnosti to išlo podstatne pomalšie. Ukážeme si to na niekoľkých fotkách ktoré dnes vznikli.

Začiatok nášho výšlapu začínal a aj končil v obci Perőcsény. Tu bola ešte celkom príjemná cesta s udláveným snehom.

Chvíľu sa nám aj podarilo držať sa značky, ale ani sami nevieme ako a stratili sme ju. Pokračovali sme v koryte potoka ktoré bolo ale dosť členité.

V hustom poraste sme zahliadli aj dve lane, asi bola aj im zima. To sme už kráčali po lesnej ceste o ktorej sme nevedeli ani kam vedie.

Vrstva starého zamrznutého snehu pod čerstvo napadaným nám dosť sťažovala postup. A tak sme sa striedali v robení stopy.

Po chvíli sa nám začali otvárať rôzne výhľady, zatiaľ len smerom na západ, na slovensko.

Tu sa nám v diaľke už objavovala hrana hrebeňa. Na prvý pohľad sa zdala že je blízko čo by som tam kameňom dohodil ale skutočnosť však bola iná. Objavil som úžasné tvorivé možnosti mokrého objektívčeka na mobile. Vznikol z toho celkom zaujímavý efekt.

Na hrebeni sme sa znova napojili na červenú značku a trošku nás povzbudilo aj to že sme objavili čerstvé stopy v snehu ktorý bol miestami až prekvapujúco hlboký kvôli závejom.

Pomarančová šupka a divné stopy naznačujú že aj v tejto oblasti žije tropický Yeti ktorý sa kŕmi exotickým ovocím.

Na hrebeni bolo zasnežené množstvo veľkých skál. Tie pri nízkom slnku vytvárali zaujímavé priestorové efekty.

A sme tu! Otvoril sa nám dokonalý pohľad smerom do vnútra pohoria. 

Ďalej sme pokračovali po červenej značke po ktorej sme sa vrátili späť do dediny. Cesta späť bola podstatne menej unavujúca nielen kvôli neustálemu klesaniu ale aj z toho dôvodu že sme šli v už prešlapanom snehu. Napriek tomu som neustále bojoval s hladom a váhal či sa mám najesť. Nakoniec som sa rozhodol dať si len keksík a svoj hlad zveriť do rúk odborníkom z Honey House-u, a aj GPS hlásilo že cez Vyškovce nad Ipľom to bude domov kratšie. Tak sme v dedine po chvíľke hľadania našli auto, pobalili sa a šli na gyros v pite s veľkou kofolou. 

Na záver by som vám ešte rád ukázal mapku nášej prechádzky. Červená čiara označuje približnú trasu nášho blúdenia, aj keď križovanie so značeným chodníkom sme nezaznamenali. Trasa zvýraznená žltou farbou zas značí časť keď sme sa už vrátili na chodník.

So zodpovednosťou môžem vyhlásiť že aj keď bol náš malý výlet pomerne vyčerpávajúci, nijak neohrozil našu fyzickú existenciu ba dokonca nám ešte aj k dobru slúžil. Snáď sa mi tento rok podarí ešte mnohokrát dostať do tohto pre mňa úžasného pohoria ktoré ste iste aj vy nespočetnekrát videli pri pohľade na juhovýchod. Veď spoznávať krásu v bežných veciach je pre mňa tá najfascinujúcejšia vec na svete! 

Attilka ;)