Ahojte!
Konečne sa mi podarilo niekam cez víkend vypadnúť, teda niekam kam som šiel rád. Výber padol "len" na Sitno, lebo je blízko, lebo sa človek nezničí kým výjde hore a čo je najdôležitejšie, lebo je INVERZIA. Pravdupovediac, doteraz som nikdy ešte inverziu nevidel, veď predsa som chlapec z nížiny, hory sa u nás spájajú so slovami ako zlomeniny, omrzliny a smrť. No, ale to naše Sitno zas až takou smrteľnou horou nie je. Takže v sobotu ráno sme sa okolo 10:30 miestneho, svodovského času vybrali. Nebudem sa moc rozpisovať, takže si to radšej ukážme na fotkách.
Ideme hore, takou neobyvklou cestičkou.
Prvé lúče slnka, už dávno som ho nevidel.
Vedúci výpravy nám šľape sneh, poslušne idem v jeho šľapajách a šetrím si energiu.
A na lúke sa nám prvýkrát otvára výhľad, neskutočný.
V pozadí všetky Tatry.
Vraj ten výčnelok by mohli byť Mochovce.
Tie dva malé kopce je pohorie Börzsöny, určite aj tam nejaké postavičky hľadia na nás a hovoria si že sme blízko.
A niektoré postavičky dovidia aj ďalej ako tie bežné.
Toto je najmúdrejšia myšlienka víkendu, treba sa tým riadiť.
Časy budú ešte horšie!
Ale teraz je to fajn, teším sa, slnko mi svieti do ksichtu.
Šmolko sa rád fotí.
Ideme dole, šmýka sa, bojím sa.
Dole je už všetko sivé, srieň, hmla.
Pri prekračovaní rozvodneného potoka s klobásovým chlebom v ruke je mi dobre, hej!
Inverzia nás so Sykym natoľko fascinovala, že sme ešte v ten deň večer naplánovali ďaľšiu výpravu. Vidieť východ slnka nad oblakmi musí byť niečo čo sa navždy zapíše do spomienok. Ráno o 4:30 sme znova vyrážali, o 5:30 sme už parkovali pri počúvadle.O 6:45 sme boli na samom vrchole, sami, v zime, v tme a hmle. Hmla bola jednoznačným dôkazom že my sme práve v oblaku nad ktorým sme chceli byť. Cez noc nastali malé zmeny v počasí a tie nám prekazili všetky plány. No, veď fotky Vám všetko ukážu.
Na vrchole je všetko zahalené nielen tmou.
Za 15 sekúnd expozície máme čas všetko dôkladne nasvietiť čelovkami.
Ešte je tma, máme čas aj na čaj.
Na chvíľku to vyzerá celkom nádejne.
Na niekoľko minút sa dokonca otvára aj nejaký ten výhľad.
Potom však prišla hmla, a všetko zakryla, už sme nevideli viac ako na 20 metrov. Šli sme domov, ale jednu plážovú fotku na lúke som si nemohol odpustiť.
Sitno.
Našli sme Imelo, neviem na čo mu to bude, ale keď po tom fakt túži tak...
Divná to je rastlina.
Aj tak to bol zážitok na ktorý budeme môcť s úsmevom spomínať, veď čo môže byť krajšie ako šľapať horou za svetla čelovky alebo piť čerstvo uvarený bylinkový čaj na najvyššom vrchole okolia. Snáď ešte bude túto zimu šanca aby som mohol tento zázrak prírody znova vidieť na vlastné oči.
A snáď ho raz uvidíte aj Vy ;)
