piatok 3. januára 2014

Chcel by som...


Nemôžem dýchať, už týždeň sa dusím.

 Aj tak by som mohol začať, znie to neskutočne poeticky a momentálne je to žiaľ pravda. Furt len kašlem, kašlem a kašlem, už od vianoc ma to drží. Bol som aj u doktorky, dala mi nejaké prášky na kašeľ(chutia otrasne), zajtra budem presne v polovici balenia a mám pocit že sa môj stav zlepšuje. Ďalej mi odporúčila aby som nikam nechodil keď nemusím, a nech na všetky outdoorové aktivity rovno zabudnem aspon do polovice januára. No dobre, tak sa teda liečim. Po prvých dňoch strávených v posteli ma to nejak prešlo a preplazil som sa k notebooku. Byť s notebookom v posteli pokladám za absolútne nehumánnu činnosť a preto ju vykonávam iba v nutných prípadoch. (teraz ma chytil kašeľ tak váham ako sa dá vyjadriť kašeľ v písanej podobe) Ehm, a ako som si tak ležal v posteli hladiac na telku, oblbovák ľudstva, napadlo ma poprezerať si fotky v mobile. Na moje veľké prekvapenie som našiel kopu zaujímavých fotiek s ktorými by som sa s vami chcel podeliť. Nadpis tohto príspevku však nevznikol rozkúskovaním predošlej vety, vznikol inak.
 Máte pokec? jasné že máte! (alebo ste mali) určite ste sa stretli alebo ste tam videli čupky ktoré mali v albumoch pod každou fotkou nejakú múdru vetu začínajúcu sa na "pretože".
Napr. "Pretože milujem západy slnka"(ináč aj ja ich milujem)
"Pretože láska všetko prekoná" (to je pod fotkou ktorá je zamorená srdiečkami)
"Pretože mám 14 a mám najväčšie prsia v triede" (môžeš si s nimi raziť cestu životom)
No, a pretože ani ja sa moc od tých čupiek nelíšim (akurát že nemám prsia) pri pohľade na svoje fotky v mobile s úžasom poviem iba "chcel by som". Nééé, v mobile nemám žiadne nahotinky ani alkohol ani nič podobné. Mám tam iba zdokumentované obdobie ktoré sa s týmto zimným trápením nedá ani z ďaleka porovnať.
 A cheli by ste tie fotky vidieť? No ja chcel by som!

Chcel by som stáť uprostred poľa.

Chcel by som byť v župane niekde mimo.

 Chcel by som po ťažkej noci čakať autobus.


 Chcel by som zabrodený chytiť boleňa.


 Chcel by som nezabrodený chytiť zubáča.


Chcel by som spať v aute vedľa biku.

Chcel by som hľadať svoju cestu.

Chcel by som v montérkovej blúze zbierať jahody.

Chcel by som pomáhať pri povodniach.

Chcel by som obdivovať staré technológie.

Chcel by som byť v Budapešti.

Chcel by som jesť varenú kukuricu zo záhrady.

Chcel by som prečkať letnú búrku v zastávke. 

Chcel by som si oddýchnuť.

 Chcel by som mať také kolesá na aute.

 No ale samozrejme je toho omnoho viac čo by som chcel. Toto bola len malá ukážka z toho čo som našiel v mobile. Vraj každé ročné obdobie má svoje čaro, ja by som už veľmi rád objavil čaro zimy.A aj keď v našich zemepisných šírkach slovo "zima" znamená zahmlené dni s teplotou okolo nuly, neostáva mi nič iné ako dúfať.
Že možno raz kašeľ prejde.
Že možno raz príde aj skutočná zima.
Že možno sa budem tešiť zo snehu.
A že možno sa aj ten sneh raz roztopí.
Chcel by som dúfať, tak veľmi by som to chcel!








nedeľa 15. decembra 2013

Ako v nebi, tak i na Sitne


Ahojte!
  Konečne sa mi podarilo niekam cez víkend vypadnúť, teda niekam kam som šiel rád. Výber padol "len" na Sitno, lebo je blízko, lebo sa človek nezničí kým výjde hore a čo je najdôležitejšie, lebo je INVERZIA. Pravdupovediac, doteraz som nikdy ešte inverziu nevidel, veď predsa som chlapec z nížiny, hory sa u nás spájajú so slovami ako zlomeniny, omrzliny a smrť. No, ale to naše Sitno zas až takou smrteľnou horou nie je. Takže v sobotu ráno sme sa okolo 10:30 miestneho, svodovského času vybrali. Nebudem sa moc rozpisovať, takže si to radšej ukážme na fotkách.

Ideme hore, takou neobyvklou cestičkou.

Prvé lúče slnka, už dávno som ho nevidel.

Vedúci výpravy nám šľape sneh, poslušne idem v jeho šľapajách a šetrím si energiu.

A na lúke sa nám prvýkrát otvára výhľad, neskutočný.

V pozadí všetky Tatry.

Vraj ten výčnelok by mohli byť Mochovce.





Tie dva malé kopce je pohorie Börzsöny, určite aj tam nejaké postavičky hľadia na nás a hovoria si že sme blízko.

A niektoré postavičky dovidia aj ďalej ako tie bežné.

Toto je najmúdrejšia myšlienka víkendu, treba sa tým riadiť. 
Časy budú ešte horšie!

Ale teraz je to fajn, teším sa, slnko mi svieti do ksichtu.

Šmolko sa rád fotí.

Ideme dole, šmýka sa, bojím sa.

Dole je už všetko sivé, srieň, hmla.



Pri prekračovaní rozvodneného potoka s klobásovým chlebom v ruke je mi dobre, hej!

 Inverzia nás so Sykym natoľko fascinovala, že sme ešte v ten deň večer naplánovali ďaľšiu výpravu. Vidieť východ slnka nad oblakmi musí byť niečo čo sa navždy zapíše do spomienok. Ráno o 4:30 sme znova vyrážali, o 5:30 sme už parkovali pri počúvadle.O 6:45 sme boli na samom vrchole, sami, v zime, v tme a hmle. Hmla bola jednoznačným dôkazom že my sme práve v oblaku nad ktorým sme chceli byť. Cez noc nastali malé zmeny v počasí a tie nám prekazili všetky plány. No, veď fotky Vám všetko ukážu.

Na vrchole je všetko zahalené nielen tmou.

Za 15 sekúnd expozície máme čas všetko dôkladne nasvietiť čelovkami.

Ešte je tma, máme čas aj na čaj.

Na chvíľku to vyzerá celkom nádejne.



Na niekoľko minút sa dokonca otvára aj nejaký ten výhľad.

Potom však prišla hmla, a všetko zakryla, už sme nevideli viac ako na 20 metrov. Šli sme domov, ale jednu plážovú fotku na lúke som si nemohol odpustiť.

Sitno.

Našli sme Imelo, neviem na čo mu to bude, ale keď po tom fakt túži tak...

Divná to je rastlina.

Aj tak to bol zážitok na ktorý budeme môcť s úsmevom spomínať, veď čo môže byť krajšie ako šľapať horou za svetla čelovky alebo piť čerstvo uvarený bylinkový čaj na najvyššom vrchole okolia. Snáď ešte bude túto zimu šanca aby som mohol tento zázrak prírody znova vidieť na vlastné oči. 
A snáď ho raz uvidíte aj Vy ;) 



pondelok 11. novembra 2013

analógový Deň Svodova


Ahojte!
 V sobotu pršalo, a preto som sa rozhodol nejakým spôsobom digitalizovať analógové zábery ktoré som nafotil ešte počas tohtoročného Dňa Svodova. Fotky boli nafotené mojím analógovým fotoaparátom Nikon FG, všetko v režime priority clony na film Fomapan 100. Zdá sa že foťák exponuje celkom správne. Použil som iba dva objektívy, a to Nikkor 50mm f1.8 a Nikkor 80-200 f2.8. 
Film som vyvolával vo Fomáckej chémii a následne zopár záberov aj nazväčšoval. 
Digitalizácia bola však ďalšou výzvou, keďže nemám scanner, musel som skĺbiť viacero youtube-ových návodov a poobzerať sa doma po vhodných materiáloch. 
Digitalizácia prebehla teda nasledovne.
 Do kartónu som vyrezal otvor veľkosti o čosi väčšej ako filmové políčko. Tento kus kartónu mi slúžil ako stôl. Pod tento stôl som umiestnil nočnú lampu v ktorej bola led žiarovka svetlo vyžarujúca iba jedným smerom a to smerom hore. Film som podložil tenkým (cca 0,5mm) prúžkom bieleho plastu, predtým som namiesto tohto plastu používal papier, ale v tmavých oblastiach fotky sa mi vždy objavovala štruktúra papiera na obraze. Tento plast má výhodu že nemá žiadnu štruktúru a je aj podstatne priehľadnejší ako papier. Film som ešte zaťažil takým cédéčkom ktoré sa dáva ako "ochranné" na začiatok a koniec viackusového balenia. Toto cédéčko nemá fóliu a preto sa jedná o priehľadný, v lepšom prípade nepoškriabaný plátok plastu. Nad môj stôl som si postavil foťák s 50mm objektívom zacloneným na f4 a makrokrúžkami. Blesk by bol účelnejší, lenže momentálne nemám k dispozícii diaľkový odpalovač. Takže už bolo treba len cvakať a cvakať. 
Následná úprava pozostávala z prevedenia do negatívu, desaturácie, pridania kontrastu a orezania.
Raz mi niekto povedal: "Celú fotku si pokazil už tým že si do aparátu natiahol Foma film". A hľa, možno mal pravdu, keď sa dôkladne pozriete, na takmer každej fotke vidno jednu alebo aj dve čiary prechádzajúce vodorovne cez celý obraz. Bola to asi chyba filmu, v lepšom prípade som niečo pokašlal pri navíjaní na cievku a v horšom mám piesok vo foťáku. Je tu však aj ďalší malý nedostatok, a to je špina a prach na filme. Je to technologický problém, jediným riešením by bolo retušovanie, no tieto zábery si nevyžadujú 100% technickú kvalitu, veď predsa to nie sú krajinky :P
A teraz môžte prejsť nižšie a pozrieť si čo sa mi podarilo.


Mirko opiera stĺp stanu čo je od neho veľmi milé gesto, nedovolil predsa aby sa stan zrútil a pod troskami zahynulo mnoho nevinných ľudí.


 Moja Nagymama a jej vnučka Karin.

 Legendárny Pišta a môj krstný otec Laci.

 Pišta a Janko.

Tanec pod BAUMITom. 

 Ujo Karol.

 Čakal som s prstom na spúšti na ten pravý moment, ale nejak mi to nevyšlo. Dievčina bola však celkom pohľadná, možno budúci rok sa podarí lepšia fotka.


 Ivanka s Ľubošovou dcérkou.

 Mirko s Ľubošovou dcérkou.

 Otec, Laci a Janko Žula-Svodovská osobnosť.

Ľubošove deti sú veľmi obľúbené. 


 Sesternica Katka s Janom, spoznávajú miestne celebrity.

 Laci, Jan a Katka.



 Nagymamin takmer sused, Attila, ďaľšia celebrita, preslávená dlžobami.


Ivanka s mojím statívom.