Prednedávnom ma napadla zvláštna myšlienka, a ani nie tak myšlienka ako zistenie že ja mám blog.
A vlastne načo ho aj mám keď sa tvárim ako keby som ho nemal. Veď ak vám mám pravdu povedať boli časy keď som zažíval aj tvorivejšie obdobie, ale ja stále dúfam že sa ešte tie časy vrátia. Byť vymletým je dnes móda ale ja sa veľmi nerád zaraďujem medzi ovce. No, ale prejdime k samotnému príbehu o ktorom sa s vami chcem dnes podeliť.
Po dlhej a krutej zime jednu peknú nedeľu vyšlo slnko, vtáčiky začali spievať a zajačiky sa na poliach rozmnožovať. Teplota dokonca dosiahla úroveň že by sa už aj benzín mohol začať vyparovať v jednoduchom karburátore mojej babetky a preto nadišiel čas vyslobodiť ju z krutého väznenia garáže a vyraziť do sveta. Tentokrát len do takého menšieho, avšak môjmu srdcu milému svetu. Samozrejme som si na svoju cestu pribalil aj nejakú tú fototechniku o ktorej som neskôr zistil že viac ako polovica z nej bola zbytočná. Všetci čo fotíte viete že vždy je tam to "čo ak náhodou" a preto treba mať so sebou aspoň tri objektívy, statív, digitálnu a analógovú zrkadlovku. Myslím že s touto výbavou by som nafotil aj výbuch atómovej bomby, hlavne tým čudom čo fotí na film a hravo prežije nás všetkých. Takže už sedím na Babetke, držím plný plyn a letím svetom, ako kedysi keď som bol mladý, podotýkam že to bolo tak pred rokom. Čo čert nechcel, darmo svieti slniečko, nejak je zima a mne mrznú hlavne kolená, ale musím sa pochlapiť a vydržať túto skúšku ohňom, či skôr mrazom. Nebudem vám opisovať úplne presne moju trasu, nie preto aby ste nevedeli o mojich supertajných miestach kde sa rodia tie najlepšie fotky sveta, ale skôr preto lebo ak by ste vedeli kade sa motkám tak by ste ma mali za hlupáka.
Keď je blato, je vám stojanček na babetke na nič. Vtedy vždy vyhľadávam miesto kam by som ju mohol oprieť.
Po krátkej chvíľke jazdy v diaľke vidím pomaly sa približujúce policajné auto. Hovorím si že sa asi nudia, však je nedeľa, mali na obed fajn polievku a rezeň a teraz sa vozia za naše prachy. Ale oni ako sa približujú tak zapínajú majáky a zastavujú. Asi by som mal zastať aj ja, veď sa predsa nenechám naháňať ako nejaký kriminálnik a čo ak by som im ešte náhodou ušiel. Zastavil som, áno oni ma skutočne chceli zastaviť. Vystupujú z auta a tvrdia mi že na mne idú vykonať cestnú kontrolu a že mám predložiť doklady. Tomu čo rozprával som dal papiere od seba, od Babetky nechceli nič. Zatiaľ druhý písal do malého zošítka nejaké údaje o mne, ja len dúfam že na moje meno nevyberú nejaký mobil alebo superrýchlu pôžičku, dnes sa už nikomu nedá veriť. Boli úplne taký ako vo vtipoch, jeden rozpráva, druhý píše, a ten čo rozpráva sa ma pýta či sa mi chcelo až sem zo Svodína. Svodov a Svodín je trošku rozdiel pán Policajt ale on zrejme ani nevedel kde je sever a nie ešte to že odkiaľ vietor fúka.
Táto fotografia vznikla krátko po policajnej kontrole, romantickú hladinu tvorí nie tak romantické zaplavené pole.
No ale nakoniec to dopadlo celkom dobre, pustili ma a ja som bol opäť slobodný ako jarný vták, teda srnka. Šiel som teda ďalej, chcel som pozrieť povodňový stav na Ipľi, v obci Kubáňovo som zišiel k rieke a tam som uvidel uja ako prepichuje svoju paličku znázorňujúcu stav hladiny. Našťastie ju zabodol nižšie ako bola predtým, čo znamená že hladina klesá. Z bezpečnej vzdialenosti som si ho odfotil, no nedalo mi to a šiel som si s ním pokecať.
Miestny ujo a jeho palička.
Prvá otázka čo sa ma spýtal bola či nie som náhodou od povodia Ipľa, keď som mu povedal že nie tak spustil búrlivý monológ v ktorom bolo viac nadávok ako vody v jeho pivnici. Neskôr sa ma spýtal či náhodou nie som komunista, povedal som mu pravdu, že ja sa politike nevenujem a on započal kázeň o tom ako pred niekoľkými desaťročiami nepremysleným stavaním hrádzí pokazili prirodzený tok rieky. Ja som si pri ňom ani nepípol a preto som plný slov nasadol na moje vysokovýkonné presúvadlo a šiel domov. Úplnou zhodou okolností som zablúdil ešte do Honey House-u na jeden čajík, ktorý aj keď nezohrial moje premrznuté kolená, aspoň mi dal nádej v lepšiu budúcnosť.
Čajík s medíkom.
Cestou domov bola ešte väčšia zima pretože sa už stmievalo, ale našťastie neboli policajti. Na Želiezovskom Lidl parkovisku som stretol miestnych bikerov a po krátkej debate s nimi som mohol ísť na večeru k mojej Nagymame.
To už ale bol večer a ráno do práce treba ísť, takže sprcha a postieľka konečne poskytla útočisko pre moje zmorené telo. Blíži sa sezóna a takéto výlety by sa mali stať každodennou súčasťou môjho života. Dúfam že sa mi bude chcieť a budem sa vedieť motivovať aby som šiel a spoznával neznáme miesta, no hlavne ich fotil. Keď už tu máme tú jar tak ani vy neseďte doma a choďte niečo hľadať von, či už krásu, šťastie alebo len obyčajné materialistické slnko. Tento môj príspevok je jasným príkladom toho že keď chcem tak viem písať aj o ničom, len preto aby som nebol oničom.
Ak ste to vydržali čítať až do konca tak z miesta odkiaľ ste sa sem preklikli mi dajte jeden "like" a motivujte ma.
Attilka ;)
