Ešte stále je zima v pohorí Börzsöny!

Ahojte!

Minulý týždeň sa so mnou stala úžasná vec! Konečne som sa dočkal inzerátu na mnou vytúžený objektív Tokina 11-16 f2.8. A tak som neváhal a hneď v pondelok po práci šiel za chlapíkom čo ho predával. Našťastie kúpa prebehla v poriadku a od tej chvíle môj foťák už dokáže vnímať svet aj širokouhlo. Preto ma napadlo že cez víkend by s ním bolo dobré niekam ísť, poskúšať, pofotiť a zhodnotiť.

 Ako obvykle sme skončili v neďalekom Börzsöny-i. A že kto sme my? Tentokrát sme boli traja, ja, Syky a Cherry. V sobotu ráno po ťažkom vstávaní sme sa pozbierali a namierili si to pre mňa dosť neobvyklou trasou cez Vyškovce priamo do obce Kemence. Pred niekoľkými rokmi sme tu už so Sykym boli, ale vtedy ešte na bicykloch, o tomto našom počine Vám ešte neskôr ukážem aj dôkaz. Takže, zaparkovali sme čo najďalej od dediny a zároveň čo najbližšie k horám a vybrali sa svižným krokom po zelenej značke ako kedysi, veď história sa rada opakuje. Takže ideme po zelenej, po zenelej, stúpame po zelenej, odbáčame zo zelenej na inú zelenú až sa nakoniec dostávame na Miklós tető. Tu moje rozprávanie preruším, pretože bez fotiek to nie je ono, zapínam teda foťák.

Ideme, ideme, ideme!

Ešte stále ideme, ako pravý gentlemani púšťame dámu dopredu, aby nám robila stopu v snehu.

Som očarený svojim objektívom, na 11mm je to fakt divočina.

Keď už nohy nestačia tak treba zapojiť aj ruky, ale do snehu?!

Pravidelnosť stôp svedčí o zvláštnom spôsobe vybíjania nadbytočnej energie.

Ak je v čaji málo cukru, nasypte si do neho sneh! Sladší nebude, ale bude ho viac!

Výhľad z Miklós tető.

Na Miklós tető je aj Geocaching krabička, pred štyrmi rokmi keď sme tu boli so Sykym sme ju už našli. Tentokrát to už teda išlo ľahko aj bez GPS.

Náš log z 19.4.2009 je neklamným dôkazom toho že sa páchateľ vždy vráti na miesto činu.

Úprimné pohľady,aneb čumíš jak vyoraná myš.

Ale my ideme ďalej, opúšťame Miki horu, a snažíme sa vrátiť na pôvodnú zelenú značku.

Občas sa dostaneme aj na otvorenejšie miesta kde sa môžme kochať nevšedným zimným výhľadom.

Využívame krátku pauzu na doplnenie energie Horalkou a Milou.

Fotograf potrebuje vždy taký objektív aký práve nemá so sebou. Koruna stromu bola pokrytá ľadom ktorý sa krásne trblietal v slnečnom počasí, lenže bola ďaleko.

Syky, kráľ hôr a jeho trón.

Asi jedna z naj fotiek tohoto výletu. V tomto bode opúšťame zelenú značku a v nádeji návratu do civilizácie sa spúšťame po hrebeni späť do doliny. 

Cestou sa v nás prebúdzajú huligáni snažiaci sa spustiť lavínu. 

A toto je posledná! Mala to byť fotka zurčiaceho horského potôčika, lenže potôčik nedošiel na fotenie, nevedeli sme ho zaplatiť. 

Na mapke si môžete pozrieť kade sme to vlastne šli, vyznačil som to žltou farbou. Na prejdenú vzdialenosť sa ma budete pýtať zbytočne, netuším koľko to mohlo byť ale bolo to tak akurát. Stáva sa už zvykom že na záver vždy skončíme v Honey-čku, a ani tentoraz to nebolo inak. Pochutnali sme si na rôznych gyros špecialitách. Snáď sa mi už raz podarí aj Vás nabudiť na podobné akcie!

Attilka ;) 

Zima v pohorí Börzsöny

Ahojte!
Dávno som sem už nič nepridal a vlastne ani nebolo čo. Posledné dni ubehli dosť fádne a preto som sa rozhodol spestriť si čakanie na stále neprichádzajúcu jar menšou túrou. Aj keď moja starká a otec sú presvedčený že všetky outdoorové aktivity vykonávané cez zimu hraničia so smrťou, neodradilo ma to. Moje rozhodnutie padlo na neďaleké pohorie Börzsöny ktoré leží juhovýchodne od Želiezoviec. Je kúsok za hranicami a sú to mnou v minulom roku najnavštevovanejšie hory.

 Takže je sobota ráno, so Sykym sme dohodnutý že o 9:00 sa stretneme pred jeho vchodom. Budík som mal síce nastavený na 7:30, ale strašné vyčerpanie ktoré u mňa spôsobilo vysedávanie za netom až do hlbokej noci vyhráva. Budík odďaľujem a odďaľujem, už je 8:15 a musím vyliezť z tepla postele. Obliekam sa, varím čaj do termosky, raňajkujem energeticky výdatný jogurt z Lidlíka a popri tom si balím haraburdy. Keď sa mi už podarilo pozbierať všetky tie veci ktoré zabezpečia moje prežitie za polárnym kruhom tak štartujem motor, metlou zápasím so snehom, a nakoniec ale v neposlednom rade vyťahujem všemocnú škrabku a škrabem čelné sklo. O chvíľku som už u Sykyho, volám mu: "poď dole more!" a on  za pár minút už nastupuje ku mne. Ešte skočíme do jednoty, nakúpime nejaké sladkosti a rohlíky a už sme na ceste. Zasnežené cesty bez premávky sú typické pre tento kraj a tak si užívame hudbu, teda ja si ju užívam, možno mal Syky na moju hudbu iný názor. Z pomedzi oblakov pomaly vykúka slniečko a my máme aspoň malú nádej že si dnes užijeme aj nejaké výhľady. Hranicu prekračujeme v obci Salka, ktorá sa po prejdení mosta cez Ipeľ mení na obec Letkés. K velkému prekvapeniu Vám môžem prezradiť že po prekročení hraníc sa nič nemení, nehádžu do nás kamene, netrúbia na nás a dokonca nám ani kolesá neukradli. Po pár kilometroch prichádzame do obce Perőcsény, sme tu po prvý krát. Obvykle štartujeme z obce Nagybörzsöny kde to už dobre poznáme. Tu si teda musíme nájsť miesto kde môžeme nechať auto a odkiaľ bude náš cieľ dobre prístupný. Máme ho! Auto je odparkované, obliekame sa a vyrážame po značke s červeným krížikom hore, ktorú po chvíľke však strácame a ďalej pokračujeme technikou priamo nahor. Najprv ideme v koryte potoka, potom sa napájame na lesné cesty a nakoniec keď už vidíme vzdialený hrebeň tak si to krátime krížom cez les. Ako ľahko sa o tom píše, ale v skutočnosti to išlo podstatne pomalšie. Ukážeme si to na niekoľkých fotkách ktoré dnes vznikli.

Začiatok nášho výšlapu začínal a aj končil v obci Perőcsény. Tu bola ešte celkom príjemná cesta s udláveným snehom.

Chvíľu sa nám aj podarilo držať sa značky, ale ani sami nevieme ako a stratili sme ju. Pokračovali sme v koryte potoka ktoré bolo ale dosť členité.

V hustom poraste sme zahliadli aj dve lane, asi bola aj im zima. To sme už kráčali po lesnej ceste o ktorej sme nevedeli ani kam vedie.

Vrstva starého zamrznutého snehu pod čerstvo napadaným nám dosť sťažovala postup. A tak sme sa striedali v robení stopy.

Po chvíli sa nám začali otvárať rôzne výhľady, zatiaľ len smerom na západ, na slovensko.

Tu sa nám v diaľke už objavovala hrana hrebeňa. Na prvý pohľad sa zdala že je blízko čo by som tam kameňom dohodil ale skutočnosť však bola iná. Objavil som úžasné tvorivé možnosti mokrého objektívčeka na mobile. Vznikol z toho celkom zaujímavý efekt.

Na hrebeni sme sa znova napojili na červenú značku a trošku nás povzbudilo aj to že sme objavili čerstvé stopy v snehu ktorý bol miestami až prekvapujúco hlboký kvôli závejom.

Pomarančová šupka a divné stopy naznačujú že aj v tejto oblasti žije tropický Yeti ktorý sa kŕmi exotickým ovocím.

Na hrebeni bolo zasnežené množstvo veľkých skál. Tie pri nízkom slnku vytvárali zaujímavé priestorové efekty.

A sme tu! Otvoril sa nám dokonalý pohľad smerom do vnútra pohoria. 

Ďalej sme pokračovali po červenej značke po ktorej sme sa vrátili späť do dediny. Cesta späť bola podstatne menej unavujúca nielen kvôli neustálemu klesaniu ale aj z toho dôvodu že sme šli v už prešlapanom snehu. Napriek tomu som neustále bojoval s hladom a váhal či sa mám najesť. Nakoniec som sa rozhodol dať si len keksík a svoj hlad zveriť do rúk odborníkom z Honey House-u, a aj GPS hlásilo že cez Vyškovce nad Ipľom to bude domov kratšie. Tak sme v dedine po chvíľke hľadania našli auto, pobalili sa a šli na gyros v pite s veľkou kofolou. 

Na záver by som vám ešte rád ukázal mapku nášej prechádzky. Červená čiara označuje približnú trasu nášho blúdenia, aj keď križovanie so značeným chodníkom sme nezaznamenali. Trasa zvýraznená žltou farbou zas značí časť keď sme sa už vrátili na chodník.

So zodpovednosťou môžem vyhlásiť že aj keď bol náš malý výlet pomerne vyčerpávajúci, nijak neohrozil našu fyzickú existenciu ba dokonca nám ešte aj k dobru slúžil. Snáď sa mi tento rok podarí ešte mnohokrát dostať do tohto pre mňa úžasného pohoria ktoré ste iste aj vy nespočetnekrát videli pri pohľade na juhovýchod. Veď spoznávať krásu v bežných veciach je pre mňa tá najfascinujúcejšia vec na svete! 

Attilka ;) 

Dopravná nehoda vo Svodove

Dnes podvečer sa stala dopravná nehoda v obci Svodov. Vodič na osobnom vozidle značky Peugeot prichádzal smerom zo Želiezoviec a v ľavotočivej zákrute na začiatku obce na klzkej a zasneženej vozovke nezvládol riadenie. Vozidlo skončilo po šmyku otočené do protismeru a skĺzlo z cesty kde vyvalilo telekomunikačný stĺp. Vodič vyviazol z nehody bez poranení.
Takto nejak by znela oficiálna správa z tejto nehody. Ale pozrime si  ako som to všetko videl ja.
Sedím za notbúkom, hudba mi hrá ako vždy naplno, ale ešte aj moju hlasnú hudbu prehlušuje nejaké buchotanie. Netušil som že čo by to mohlo byť, tak som stíšil hudbu, a určil polohu zdroja hluku. Bolo to vonku na ulici, takže som sa obul a vybehol. Vonku už blikali hasiči a keďže ja musím mať všetko zdokumentované tak som ešte zbehol dnu pre foťák, nasadil svoj vysokosvetelný 50mm objektív, obliekol si kabát a utekal von.

Susedina prvá otázka bola či mi ide internet, nevedel som odpovedať pretože som počúval hudbu z disku. Každopádne nastala dosť nepríjemná situácia, pretože hrozilo že sa poškodilo aj vedenie ktoré ide ku mne. Vyvalený stĺp neveštil nič dobré a mne ostalo už len dúfať že to snáď pôjde. Nakoniec sa ukázalo že mne net ide, jej nejde len preto lebo jej kábel visel priamo cez cestu a ďalší sused, vychýrený Józsi bácsi ho musel odseknúť aby sprejazdnil cestu. 

Bola vonku asi celá ulica a vtedy sme ešte nevedeli na čo čakáme. Po chvíľke prišiel VW Transporter a Pán Policajt svojim vysokovýkonným fotoaparátom, tvarom najviac pripomínajúcim mydlo všetko zdokumentoval. 

Hasiči sa následne konečne mohli pustiť do vyslobodzovania auta z jarku. Najprv to skúšali holými rukami ale keď po niekoľkých márnych pokusoch usúdili že asi zjedli málo tej novoročnej kapustnice tak použili ťažkú techniku.

Odhalili dovtedy návlekom zakrytý naviják a koniec lanka upevnili o zadnú nápravu. Keď som videl s akou "rutinou" to robia tak som radšej ušiel z akčného rádiusu oceľového lana.

Medzičasom došli aj Paťkovi fotrovci očekovať situáciu.

No, ale nakoniec sa im to auto podarilo postaviť na kolesá. 

Telekomunikačné vedenie bolo neustále v ohrození a ja som sa modlil aby sa mu nič nestalo.

Potom už len previazali lanko na prednú časť a potiahli ho von z jarku. 

Nezávidím majiteľovi vozidla, mal zošúchanú celú pravú stranu, odlomený späťák a pri otváraní dverí na oboch stranách sa tie drhli o blatníky. Skúšal aj naštartovať, točilo mu, ale nechytilo. Suseda usúdila že sa mu určite zmiešala nafta s olejom, po mojich skúsenostiach so susedou som len prikývol a súhlasil s jej hypotézou.  Na záver celej show som ešte objavil zaujímavú rastlinu pred našim domom, tak som si ju odfotil, no nie je pekná? 

Pobral som sa domov,  ale ešte som urobil poslednú fotku z ktorej len tak srší vianočná atmosféra. 

Táto Svodovská zákruta je na nehody veľmi štedrá, už zopár susedov tu malo rozbúranú záhradku a minimálne raz za rok sa tu niečo stane. Tú našu zatiaľ ešte šťastie neopúšťa ale bojím sa že je to len otázkou času a počasia. Dúfam že Vás moja reportáž pobavila a že si budete dávať pozor na cestách/necestách. 

Attilka ;)

Mojich skoro 30 kilometrov

Dnes ráno som sa zobudil na to že mi slnko svieti do izby. Ráno bolo hneď krajšie a ja som už rozmýšľal nad svojim ďalším programom na tento deň. Skontroloval som vonkajšiu teplotu a bolo mi jasné že dnes po dlhej dobe sadnem na bicykel. Vybavil som doma nejaké veci, opravil som zvonček, najedol som sa vyprážaného králika-chudáčika a o 13:00 som vyrážal. Nemal som chuť ponáhľať sa, skôr som si chcel užiť pekného bezveterného a pomerne teplého počasia vonku na čerstvom vzduchu. Vybral som si svoju obľúbenú trasu, ktorá má 28,5km a vedie cez Želiezovce, Jarok, Šalov, Malé Ludince a Hronovce. Túto trasu som zvykol cez leto absolvovať tak za hodinku.

Prvé kilometre prešli rýchlo a ja už som stál úplne spotený na moste v Želiezovciach, bolo mi jasné že musím trocha ubrať z tempa lebo ináč budem čoskoro doma. Neprešiel som ani 3 kilometre a už som zas stál pretože mi zvonil mobil. Vybavil som hovor, urobil dve fotky mobilom a šiel ďalej.

 Na takéto výpravy kde je veľmi dôležitá celková hmotnosť mňa a mojej výbavy si asi budem musieť kúpiť nejaký malý kompaktík, mám už aj niečo vyhliadnuté ale zrejme sa zas ulakomím a kúpim miesto toho objektív k zrkadlovke. Je to začarovaný kruh z ktorého niet úniku. Po pár minútach prichádzam k ďalšiemu mostu, tentokrát cez umelý kanál ktorý sa volá Perec.

 Áno je to umelý kanál postavený zrejme kvôli odvodneniu dediniek pod Ipeľskou pahorkatinou a v minulosti dodával energiu mlynom ktoré boli na tomto toku vybudované. Táto riečka je špeciálna v tom že sa križuje s inými, prirodzenými riečkami a to s Podlužiankou v Leviciach a Sikenicou pri Hontianskej Vrbici. Vodohospodárska stavba umožňujúca križovanie dvoch tokov sa nazýva zhybka. No, stojím na tom moste, pojedám vlaňajšie zvyšky hroznového cukru čo som našiel v ruksaku a s úsmevom na tvári hľadím na to miesto odkiaľ som statívom vylovoval prilbu z vody keď sa mi zvalila babeta a prilba sa vykotúľala z košíka rovno do vody. Natiahol som si rukavice a pustil som sa do tzv. Mária kopca, do polovice sa mi aj chcelo šlapať ale nakoniec som to vzdal a vytlačil som ho, veď sa nechcem príliš spotiť aby mi nebola zima. Po "výstupe" som si všimol že na pravej strane vedľa cesty lesníci ťažia drevo a keď som bol úplne hore tak sa mi naskytol výhľad aj na Šándor majer. Kedysi určite prekvitajúce miesto najmä vďaka poľnohospodárstvu, vinohradníctvu a pestovaniu ovocia je dnes len hromádka polozbúraných domov z pomedzi ktorých sem-tam vykúka zopár dymiacich komínov. Ja pokračujem na svojej ceste, rovno do obce s nie najlepšou povesťou, do Šalova.

 Hneď po vstupe do dedinky odbáčam doľava, do prudkého kopca odkiaľ sa mi naskytá perfektný výhľad na okolie. Postupujem ďalej, všade sú len vinohradnícke domčeky a tabule so zákazom vstupu, ja idem k tomu poslednému, kedysi určite významnému, pretože má zvláštnu bránu a vo dvore je pre mňa neidentifikovateľný stroj, zrejme na spracovanie hrozna.

Spúšťam sa dole do spodnej časti dediny, vietor vo vlasoch a kopa nechápavých pohľadov smerujúcich na mňa ma uisťuje v tom že nesmiem spomaliť.V Šalove majú skutočne majestátny kostol, ktorý ma úplne fascinoval. Na to že je to zabudnutá dedinka takmer na konci sveta má kostol s rozmermi za ktoré by sa nemuselo hanbiť ani väčšie mestečko. Túto fotku už robím tak že ma sleduje asi 15 mladých futbalistov z klubu FC Šalov a myslím že si brúsia zuby na môj mobil alebo možno aj bicykel. Radšej zdrhám, táto spodná časť dediny je velmi nebezpečná, už tu po mne aj kamene hádzali a ja fakt nemám chuť na žiadne konflikty.

Prudké klesanie na konci obce vo mne zapaluje závoďáka a až do Malých Ludiniec idem dosť slušným tempom. Tam opäť zastavujem na moste cez Perec, pauzujem, spomínam na leto keď som blúdil po viniciach nad dedinou a bál sa údajného medveďa ktorý vtedy vystrájal na okolí.

Znova som na rovine, už ma na mojej ceste žiadne kopce nečakajú a tak mi nič iné ako zmieriť sa s nudným postupovaním ďalej neostáva. Ďalšia zastávka je na moste v Hronovciach, na mieste kde sme sa počas jesenného minisplavu vyloďovali.

Počas prejazdu cez Hronovce som neododlal zastaviť a pozrieť si nie tak dávno vybudované námestíčko. Vždy ma fascinovalo prostredie ktoré tam vytvorili. Kým v Želiezovciach idú cestou betónu, tu je to celkom prírodné. Bol som aj na umelom ostrovčeku v strede jazierka. bol by som rád ak by sa takýmto smerom uberali aj rekonštrukcie verejných priestorov v iných obciach a mestách. Pamätám sa keď bol v Hronovciach utcabál a ja som sa tam bol o polnoci pozrieť na babete v tričku a kraťasoch, minulé leto bolo skutočne horúce.

Zas len prekonávam nezaujímavé územie, dlhú rovnú cestu lemovanú orechmi. V Želiezovciach sa zastavujem v Lidli, len tak pozrieť že čo majú nové. Napadlo ma, keďže boli len tri hodiny že by som mohol skočiť na mestský úrad vybaviť si rybársky lístok, tak som tam šiel, zaplatil 7€ a urobil ešte jednu poslednú fotku.

Nečakal som že tak skoro prídem domov, nejak som to rýchlo obehal, ale začalo mrholiť a jazdiť s mokrou tvárou nie je nič príjemné. Nabudúce si asi dám nejaký väčší okruh iným smerom a možno to nebude iba po ceste. Dúfam že sa Vám páčil tento môj výlet a budem len rád ak sa aj Vy vyberiete na svoju mini výpravu a spoznáte svoje okolie ktoré je plné krásnych miest. V každom prípade môžem zodpovedne vyhlásiť že mi bolo na bicykli asi stokrát lepšie ako doma pred Facebookom.Vyskúšajte to!

Attilka ;)